História
História obce
Obec Chorváty bola samostatným, farským miestom už pri začiatku tatárskych nájazdov v roku 1241. Obec bola počas týchto nájazdov Tatárov spálená a zničená. Prvým známym držiteľom obce Chorváty bol Ján Horváthy, chorvátsky, dalmátsky a slovanský „bán“. ( kronika Michala Horvátha z roku 1835). V roku 1425 sa obec delí medzi rodinu Horváthyovcov a príbuznú rodinu Mályovcov a stáva sa ich spoločným majetkom. Po smrti Szaniszla Málya v roku 1468 ostávajú bez majiteľa aj časti predtým patriace Horváthyovcom. Tieto daroval v roku 1469 kráľ rodine Teresztényiovcom. Onedlho na to sa stáva na základe výmeny majetkom rodiny Orrosových. Napriek tomu ešte aj v roku 1564 tu má dva pozemky aj rodina Horváthyovcov. V roku 1696 sa tu našlo 12 poddaných rodín, v roku 1720 to sú iba 3. Väčšia časť dediny je ešte aj v 18. storočí opustená. Do konca 19. storočia sú majiteľmi grófovia Keglevich a Zichy. Cestou kúpy sa dostáva pod nadvládu Antala Drehera. ( Kronika Abovsko- Turnianskej župy 1940)
Horváti boli v stredoveku súčasťou panstva Turnianskeho hradu. V roku 1715 tu spísali 6 poddaných rodín, neskôr v roku 1720 to bolo 25 domácností. (VSOS 2: 320) Podľa jednej cirkevnej štatistiky spísanej v roku 1764 žilo v dedine 233 obyvateľov, z ktorej väčšina bola gréckokatolíckeho vierovyznania, 32 obyvateľov, čiže 14% obyvateľstva bolo rímskokatolícka. (Bodnár 1992a, 370) Podľa cirkevnej štatistiky z roku 1806, keď bola farnosť pod vedením farára Jána Paulovitsa staršieho ( ktorého syn, Ján Paulovits mladší pôsobil v tomto čase v blízkej obci Barakony), žilo v obci v tomto čase 270 gréckokatolíckych veriacich, z toho 210 bolo schopných spovede. Z toho 20 rodín poddaných, resp. nevoľníkov a 24 bezzemkov. V tomto čase žili v obci aj rodiny vyznávajúce rímskokatolícke náboženstvo, ale o nich sa bohužiaľ nezachovali žiadne písomné zmienky. Z tejto štatistiky je ale známe, že v obci žilo 33 čisto gréckokatolíckych manželských párov a 11 zmiešaných, kde bol jeden z páru rímskokatolíckeho vyznania. O predstaviteľoch reformovanej cirkvi sa štatistika nezmieňuje.
Horváti boli v stredoveku súčasťou panstva Turnianskeho hradu. V roku 1715 tu spísali 6 poddaných rodín, neskôr v roku 1720 to bolo 25 domácností. (VSOS 2: 320) Podľa jednej cirkevnej štatistiky spísanej v roku 1764 žilo v dedine 233 obyvateľov, z ktorej väčšina bola gréckokatolíckeho vierovyznania, 32 obyvateľov, čiže 14% obyvateľstva bolo rímskokatolícka. (Bodnár 1992a, 370) Podľa cirkevnej štatistiky z roku 1806, keď bola farnosť pod vedením farára Jána Paulovitsa staršieho ( ktorého syn, Ján Paulovits mladší pôsobil v tomto čase v blízkej obci Barakony), žilo v obci v tomto čase 270 gréckokatolíckych veriacich, z toho 210 bolo schopných spovede. Z toho 20 rodín poddaných, resp. nevoľníkov a 24 bezzemkov. V tomto čase žili v obci aj rodiny vyznávajúce rímskokatolícke náboženstvo, ale o nich sa bohužiaľ nezachovali žiadne písomné zmienky. Z tejto štatistiky je ale známe, že v obci žilo 33 čisto gréckokatolíckych manželských párov a 11 zmiešaných, kde bol jeden z páru rímskokatolíckeho vyznania. O predstaviteľoch reformovanej cirkvi sa štatistika nezmieňuje.
Pri sčítaní ľudu v roku 1900 sa z 289 obyvateľov prihlásilo ku rímskokatolíckej cirkvi 113 obyvateľov, 168 ku gréckokatolíckej, 3 boli reformovaný a 5 izraeliti. Podľa sociografických údajov župy zverejnených v roku 1939 sa z 246 obyvateľov obce hlásilo 112 k rímskokatolíckemu náboženstvu, 134 ku gréckokatolíckemu (Csíkvári 1939, 211). Podľa ročného sčítania obyvateľov z roku 1941 sa z 225 obyvateľov hlásilo 88 ku rímskokatolíckemu náboženstvu a 137 bolo gréckokatolíckeho vyznania. Rozdelenie obyvateľstva podľa vierovyznania v roku 1994 bolo: 61 gréckokatolíkov, 58 obyvateľov rímskokatolíckej cirkvi, a 3 reformovaní. Ako je zrejmé prevaha gréckokatolíkov sa postupne stráca. To sa pravdepodobne odvíja od toho, že sa v najbližšom okolí nenachádza žiadna maďarská gréckokatolícka farnosť ( od tých bola totiž obec oddelená štátnymi hranicami, ktoré ovplyvnili manželské zväzky v negatívnom smere). Práve preto sa v posledných desaťročiach rozmnožili práve zmiešané manželstvá, čo spôsobuje stratu typického gréckokatolíckeho rázu obce. Najbližšia obec s gréckokatolíckou farnosťou je obec Hačava, s obyvateľmi ktorej ale – pravdepodobne kvôli jazykovej bariére- nebolo typické uzatváranie manželstiev, v minulom storočí na to nie je žiadny príklad, v minulosti tiež iba zriedka.
V Chorvátoch sa nachádza gréckokatolícka cerkev, ktorá bola postavená v rokoch 1761- 1765 počas pôsobenia farára Michala Terneiho. Z kroniky sa dozvedáme, že pred terajším kamenným kostolom sa v obci nachádzal chudobný malý kostolík z prútia a ílu, ktorý bol tiež gréckokatolícky.
Chorváty je obec s jednou z najstarších škôl na okolí, podľa niektorých zdrojov stála farská škola pri gréckokatolíckej farnosti už od 14. storočia (Borovszky- Sziklay 1896, 396). Zanedbanú budovu školy bolo v priebehu roka 2010 nútené obecné zastupiteľstvo zbúrať z dôvodu nebezpečenstva závalu.
Čo sa týka jazykovej orientácie veriacich, respektíve obyvateľstva, o tejto otázke sa prvé zmienky objavujú v roku 1773 vo výročnom súpise, podľa ktorého má obec Chorváty gréckokatolícku faru, učiteľa a jej jazykom je Ruth. (Lexicon Locorum 1920, 271). Časovo na to nadväzuje cirkevná správa z roku 1806, podľa ktorej liturgickým jazykom gréckokatolíckej farnosti je rusínsky ( Udvari 1990, 87). Začiatkom rokov 1830 bol pre túto obec typický ruský, respektíve slovansko- ruthénsky, aspoň v cirkvi. Obyvateľstvo je ale už v tomto období dvojjazyčné, na čo poukazuje na jednej strane správa z roku 1833, podľa ktorej obyvatelia obce rozumejú tak maďarsky ako aj rusky, na druhej strane fakt, že farár András Szamovolszky pôsobiaci v Chorvátoch v rokoch 1833- 1837 bol prvým farárom, ktorý z kazateľnice tejto cerkvy hlásal Božie slovo aj v maďarskom jazyku. Ak on slúžil svojim veriacim aj v maďarskom jazyku, poukazuje to na to, že tunajší veriaci mali tento jazyk radi. V tomto období sa v škole začalo učiť v maďarskom jazyku. V kostole hovoril kňaz počas omše svoju formulku pred prijímaním v staroslovanskom jazyku, ale veriaci mu odpovedali už po maďarsky, po maďarsky sa hovorili aj modlitby ako Zdravas Mária. Evanjelium čítal kňaz po staroslovansky, ale zopakoval ho aj po maďarsky a čítanie sa konalo v oboch jazykoch. Toto všetko sú známky intenzívneho pomaďarčovania obyvateľstva. Dvojjazyčnosť trvala približne do konca 19. storočia. V druhej polovici 19. storočia sa postupne dostáva maďarský jazyk do popredia, a približne od začiatku 20. storočia sa obec stáva úplne maďarskou.
Chorváty je obec s jednou z najstarších škôl na okolí, podľa niektorých zdrojov stála farská škola pri gréckokatolíckej farnosti už od 14. storočia (Borovszky- Sziklay 1896, 396). Zanedbanú budovu školy bolo v priebehu roka 2010 nútené obecné zastupiteľstvo zbúrať z dôvodu nebezpečenstva závalu.
Čo sa týka jazykovej orientácie veriacich, respektíve obyvateľstva, o tejto otázke sa prvé zmienky objavujú v roku 1773 vo výročnom súpise, podľa ktorého má obec Chorváty gréckokatolícku faru, učiteľa a jej jazykom je Ruth. (Lexicon Locorum 1920, 271). Časovo na to nadväzuje cirkevná správa z roku 1806, podľa ktorej liturgickým jazykom gréckokatolíckej farnosti je rusínsky ( Udvari 1990, 87). Začiatkom rokov 1830 bol pre túto obec typický ruský, respektíve slovansko- ruthénsky, aspoň v cirkvi. Obyvateľstvo je ale už v tomto období dvojjazyčné, na čo poukazuje na jednej strane správa z roku 1833, podľa ktorej obyvatelia obce rozumejú tak maďarsky ako aj rusky, na druhej strane fakt, že farár András Szamovolszky pôsobiaci v Chorvátoch v rokoch 1833- 1837 bol prvým farárom, ktorý z kazateľnice tejto cerkvy hlásal Božie slovo aj v maďarskom jazyku. Ak on slúžil svojim veriacim aj v maďarskom jazyku, poukazuje to na to, že tunajší veriaci mali tento jazyk radi. V tomto období sa v škole začalo učiť v maďarskom jazyku. V kostole hovoril kňaz počas omše svoju formulku pred prijímaním v staroslovanskom jazyku, ale veriaci mu odpovedali už po maďarsky, po maďarsky sa hovorili aj modlitby ako Zdravas Mária. Evanjelium čítal kňaz po staroslovansky, ale zopakoval ho aj po maďarsky a čítanie sa konalo v oboch jazykoch. Toto všetko sú známky intenzívneho pomaďarčovania obyvateľstva. Dvojjazyčnosť trvala približne do konca 19. storočia. V druhej polovici 19. storočia sa postupne dostáva maďarský jazyk do popredia, a približne od začiatku 20. storočia sa obec stáva úplne maďarskou.
V Chorvátoch, rovnako ako vo väčšine okolitých obcí, žilo pár rodín Cigánov. Pravdepodobne sa však neusadili v obci natrvalo, ale žili kočovným spôsobom života, pretože prvé zmienky o nich v miestnej matrike sa objavili až v našom storočí. Dôkazom toho, že sa na tomto území objavovali už skôr, sú súpisy Cigánov z rôznych dávnejších období. Z týchto záznamov sa dozvedáme, že v roku 1768 tu bol zapísaný istý Georgius Rigo, majster a hudobník, Cigán, ktorý tu so svojou rodinou, dvoma synmi a dvoma dcérami žil aj v roku 1773 a dozvedáme sa o ňom tiež, že zvykol hrať tunajším sedliackym rodinám. Podľa záznamov starostu Gregora Szedlitzkeho z roku 1854 tu v tom čase žili dvaja cigáni: 38 ročný Ján Bostsány, narodený v Barke, obecný kováč a Ján Balaji, majster, remeselník, robotník.
Niekedy na začiatku 20. storočia žili v obci aj Židia, dve hrobky sa ešte aj dnes nachádzajú na kraji obce, na svahu Mély út cesty. V rokoch 1940 tu už nežili žiadny židovský obyvatelia, takže z dediny nebol nikto deportovaný.
Aj pre Chorváty bola typická vlna emigrácie smerujúca do Ameriky. Dôkazy na túto emigráciu nachádzame okrem zhromažďovaných pamiatok aj v matričných záznamoch. Medzi rokmi 1889- 1913 nachádzame v matrikách mnoho záznamov týkajúcich sa tejto skutočnosti. Maďarské presídľovanie obyvateľstva a česká deportácia sa nedotkla obyvateľov Chorvát, aj keď sa plánovalo presídlenie niekoľkých rodín do Maďarska.
Názov obce sa počas rokov niekoľkokrát zmenil: 1773- Horváti, Horváthi, Horwaczík, 1786- Horwathi, Horwacschik, 1808- Horváti, Horvátčik, 1863- 1902- Horváti, 1907-1913, 1938- 1945- Tornahorváti, 1920- Horvátík, Horváty, 1927-1938, 1945- 1948- Horváty, Horváti, od roku 1948 Chorváty. V roku 1964 bola obec zlúčená s Hosťovcami a Turnianskou Novou Vsou pod spoločným názvom Nová Bodva ( Seresné 1983, 45; VSOS 2: 320; Majtán 1972, 64). Z tohto spolku sa Chorváty oddelili a osamostatnili 28. septembra 1991.
Malá obec v Košickom okrese, s rozlohou 573h, počtom obyvateľov 102, s gréckokatolíckym kostolov v obci a počtom obytných domov 50. O povinnú školskú dochádzku sa stará Základná škola v Turnianskej Novej Vsi. Vlaková stanica: Turňa nad Bodvou spolu s poslednou poštou a telegrafom. (preklad: A. Kötelešová)
Niekedy na začiatku 20. storočia žili v obci aj Židia, dve hrobky sa ešte aj dnes nachádzajú na kraji obce, na svahu Mély út cesty. V rokoch 1940 tu už nežili žiadny židovský obyvatelia, takže z dediny nebol nikto deportovaný.
Aj pre Chorváty bola typická vlna emigrácie smerujúca do Ameriky. Dôkazy na túto emigráciu nachádzame okrem zhromažďovaných pamiatok aj v matričných záznamoch. Medzi rokmi 1889- 1913 nachádzame v matrikách mnoho záznamov týkajúcich sa tejto skutočnosti. Maďarské presídľovanie obyvateľstva a česká deportácia sa nedotkla obyvateľov Chorvát, aj keď sa plánovalo presídlenie niekoľkých rodín do Maďarska.
Názov obce sa počas rokov niekoľkokrát zmenil: 1773- Horváti, Horváthi, Horwaczík, 1786- Horwathi, Horwacschik, 1808- Horváti, Horvátčik, 1863- 1902- Horváti, 1907-1913, 1938- 1945- Tornahorváti, 1920- Horvátík, Horváty, 1927-1938, 1945- 1948- Horváty, Horváti, od roku 1948 Chorváty. V roku 1964 bola obec zlúčená s Hosťovcami a Turnianskou Novou Vsou pod spoločným názvom Nová Bodva ( Seresné 1983, 45; VSOS 2: 320; Majtán 1972, 64). Z tohto spolku sa Chorváty oddelili a osamostatnili 28. septembra 1991.
Malá obec v Košickom okrese, s rozlohou 573h, počtom obyvateľov 102, s gréckokatolíckym kostolov v obci a počtom obytných domov 50. O povinnú školskú dochádzku sa stará Základná škola v Turnianskej Novej Vsi. Vlaková stanica: Turňa nad Bodvou spolu s poslednou poštou a telegrafom. (preklad: A. Kötelešová)
